Ižkovce sa nachádzajú na ľavom brehu široko točiacej sa rieky Laborec. S počtom obyvateľov 101 je najmenšou obcou kraja Ung. Napriek jej veľkosti sa však právom môže nazývať perlou Ungskeho kraja. Územie obce bolo už v dávnych časoch obývané. Už v období neolitu bola zriadená členmi kúltúrneho kruhu Csőszhalom-Abara osada na obrábanie pôdy na území obce. Z obdobia eneolitu tu odborníci natrafili na zvláštne, rituálne miesto: pozostatky oválnej stavby ktorej 10 cm hrubú vnútornú stranu vyskladali z pancierov korytnačiek. Vedľa stien, oproti sebe boli položené dve nádoby. Tento nález podľa pôvodu nádob na nás nechali ľudia patriaci do kultúrneho kruhu Nyirség-Zétény. V neskorších časoch bolo územie obce tiež obývané, vyplýva to z nálezov z doby bronzovej, a z szkíta-trák osady založenej v 6. storočí p.n.l.. Najvýznamnejším archeologickým nálezom je však na slovensku jedinečné birituálne keltské pohrebisko. V strede pohrebiska pochovávali bojovníkov v plnej zbroji, bohaté ženské hroby sú založené však na krajoch pohrebiska. Na jednom meči pochovaným s bojovníkom sa našli motývy draka, ktoré sú veľmi podobné s keltskými nálezmi objavenými v oblasti dnešného švajčiarska.
Názov obce Izke sa objavil počas spisovania daní v roku 1427., ale už ako rozvinutá, obývana osada. V tom čase bola vo vlastníctve rodu Németi. V roku 1439 patrila triedam Tegenyei-, Kéri, Bajáni. V roku 1458 bola vo vlastníctve rodu Iskei a Tegenyei. Neskôr v 15. storočí prostredníctvom výmeny sa dostala k rodu Bessenyei, iným menom Deregnyey. V roku 1567 rozoznávame Spodné a Horné Ižkovce. Po nevernosti Deregnyeiho Pavla ju obsadili Rákóczi György a Kálnásy Frantíšek. Pomocou ústneho tradovania sa zachovalo, že dávno bola obec nazývaná ako Kápolnás Iske. Neskôr počas reformovania oblasti sa stali Ižkovce reformovanými. Prvýkrát je reformovaná cirkev spomenutá v roku 1619. Namiesto starej kaplnky v roku 1659 obec postavila malý drevený kostol. Neskôr ten malý drevený kostol zväčšili a postavili jej zvonicu. Veľmi zaujímavo bol vyhotovený strop tohto kostola, hlavne v staršej časti: mal umelecky vypracovaný, maľovaný, drevený strop, ktorého každý roh drevenej časti bol zdobený príhodou, nadpisom z biblie. Zachoval sa až do konca roku 1905, keď ju cirkev dala zbúrať, a jej časti použila na renováciu farnosti a zvyšné časti predala na spálenie, pretože ju príslušne úrady neprijali ako umeleckú pamiatku.
Zvláštnosťou obce je aj to, že sa nachádzala v bezprostrednej blízkosti obce Arad, ktorá je historicky známa snemom z doby Árpádovcov, z „Aradského krvavého snemu“ v roku 1163. Arad bol v 15. storočí vo vlastníctve rytiera Jána Beregszásziho a rodiny Csicser. Po pohrome v Moháči a v okolí silne rozšírenej epidémii veľa ľudí zahynulo, a zvyšok ľudí sa nasťahoval do Ižkoviec. Pamiatku Aradu ešte aj dnes stráži na vojanských hraniciach nachádzajúci sa „Aradský-záhon“, a nad nim sa rozprestierajúci „Vojenský kopec“. Na konci 18-teho storočia a začiatku 19-teho storočia sa vedci vážne zaoberali históriou Aradu, a s tým, že „krvavý snem“ sa s veľkou pravdepodobnosťou tu odohral. Keby nevypukla svetová vojna, určite by tu robili vykopávky. Ale odvtedy je všetko ticho...
